Pred dávnymi časmi som sa už v rámci neviem akej výmeny dostal ku kompilačke k Texas Death Festu. Tam spomedzi solídnych vecí i amatérskych pokusov žánrovo dosť vyčnievala newyorská banda GREY SKIES FALLEN a jej skladba „The Purest Form“, mohutná, valivá, dramatická melodická záležitosť na pomedzí death a doom metalu, prvotriedna kvalita. Materiály v Európe vlastne neznámeho spolku sa zháňali ťažko, trvalo roky, kým som sa dostal k albumu „The Fate Of Angels“ (1999), z ktorého pochádza.

Minnesotskí Nightfall Records zjavne nemali prostriedky na to, aby nahrávke urobili poriadnu svetovú distribúciu a promo, čo je veľká škoda, GSF mohli byť dávno niekde inde a to by si naozaj zaslúžili. Príjemne variabilný materiál, kde hutné dravé melodické deathmetalové nárezy (trochu v štýle švédskych spolkov, napríklad GARDENIAN) koexistujú s atmosférickejšími, občas symfonicky podfarbenými skladbami, miestami vyznievajúcimi ako novší OPETH, prípadne PARADISE LOST z čias „Draconian Times“, hraní však v deathmetalovejšom duchu, a viacero nálad ako na „The Silent Enigma“ od ANATHEMY, má svoje čaro aj po 15 rokoch.

Z ďalších dvoch albumov, „Tomorrow’s In Doubt“ (2002) a „Two Way Mirror“ (2006) som počul leda to, čo sa dá schrastiť na Youtube, a tam sa s hudbou GFS vrece tiež extra neroztrhlo. Našťastie táto kliatba aspoň trochu padla pri novinke „The Many Sides Of Truth“ z apríla tohto roku. Aká je jej dostupnosť, netuším, Xanthros je veľmi pravdepodobne menom zastrešujúcim samovydanie. Sedemskladbovú nahrávku stvorili Tom Anderer (basgitara), Joe Sanci (gitary), Sal Gregory (bicie), Rick Habeeb (vokály, gitary), Craig Rossi (klávesy), a traja hostia: Audrey Selph (viola), Joseph Higgins (čelo) a Johnny Grill (vokály). O obal sa postaral Travis Smith, ktorého poznáte z dlhoročnej spolupráce s OPETH a aj z mnohých iných miest.

GREY SKIES FALLEN ani po 15 rokoch zvolený štýl neopustili, zjavne tieto death-, doom- a iné metalové atmosféry začali hrať preto, lebo ich fakt mali radi. Oproti minulosti je istým „vývojom“ to, že deathmetalový či extrémny vokál je v intenzívnych, tvrdých pasážach ešte dravší, útočnejší, miestami na hranici blackmetalového revu. A napriek väčšiemu podielu melancholických, orchestrálnych náladových pasáží sa GFS stále držia veci, ktorú som na nich mal obzvlášť rád – nikdy neznejú nejako beznádejne a uplakane, aj čistý vokál sa bez ohľadu na nejaký ten „emočný presah“ drží v civilnejších rovinách, a v  tých „slávnostnejších“ má blízko skôr k doomovým titanom CANDLEMASS. A tento duet s dravým, často priam hrozivým hlbokým i revaným deathmetalovým vokálom je naozaj vydarený.

Album je bohatý na striedanie nálad, od melanchólie či istej rozjímavosti až po ponuré, priam funerálne pasáže v death/doomovom duchu. Ak som kedysi v úvode spomenul OPETH, môžem ho pripomenúť aj tu. Pokiaľ totiž niekto nevie stráviť to, že Mikael z progresívnych death, doom a blackmetalových náladových chodníčkov zdrhol kamsi do rokov sedemdesiatych, tu nájde nejednu pasáž, ktorá mu pripomenie pre mnohých lepšie časy švédskych atmosferikov. A  pritom je to celé aj tak hlavne o GREY SKIES FALLEN ako o dosť svojskom zjave na poli drsných kovových nálad.